Autentické rozprávanie Františka Valla o obyčajnom gešajovskom živote a jeho radostiach i starostiach. Poviedky vznikli na základe originálnych rukopisov zo zápiskov Františka Valla. Príbehmi sprevádzajú nadčasové čierno-biele fotografie Michala Zajačka.


Poviedky čitateľov prenesú v čase do Zálesia, keď ešte bolo Gešajovom. Rozprávajú príbehy o vojne, obyvateľoch, ich (ne)obyčajných životoch, vzťahoch medzi nimi. Humorný pohľad často odľahčuje ťažkú realitu vojnového obdobia. A v niektorých príbehoch možno nájdete spomenutých svojich starých či prastarých rodičov, ujov, tety alebo susedov. Nie len zo Zálesia, ale i okolitých obcí. 

Ide o jedinečné dielo, ktoré zachytáva originálny pohľad na svet očami Františka Valla. Rukopis sa zachoval vďaka prepisu Štefana Slivoňa z Gešajova / Zálesia, za čo mu ďakujeme.


Ukážka z knihy: 

Tomáš


Bol to Košturiakov chovanec. Bývali u Rybov vo dvore, mali tam postavenú malú drevenicu, na horniakoch sa nazývala cholvárek. V Terchovej také stavali na holiach. V lete, v čase pastvy, sa tam v špatnom počasí alebo na noc uchýlil dobytok. Na zimu sa tam zase uskladnilo seno a v zime sa poň chodilo na saniach. 

V takomto cholvárku bývali Košturiakovci u Rybov. Na zimu ho Tomáš husto oplietol lieskami a inými rovnejšími haluzami, nechal od chalupy asi tridsaťcentimetrovú medzeru a tú potom upchal lístím, aby držalo teplo. A veru tam teplo aj bolo. My sme sa tam ako deti veľmi rady schovávali, keď sme vymrzli v blízkej štrkárni na ľade. 

Čo bolo pre nás zaujímavé a čo sme doma nevideli, bol celý plafón čierny od múch. Tie muchy však boli živé! My sme ich občas aj pobúrili – trochu vyleteli, ale stryná Košturiačka nám to zakazovali.

Tomáš bol mimoriadne silný a výborný chlap (mal okolo 25 – 30 rokov). Spravil si z polovice píly – bruchatky jednoručnú pílu, vybrúsil ju a pri Dunaji, kde sa vyváľali veľké topole, rozrezal korene, čo po nich zostali, a na saniach ich povláčil domov a tak narichtoval kúrenie na celú zimu. V lete chodil pásť kravy z celej dediny na obecný pasienok k Dunaju – Košturiakovci boli obecní pastieri.

Ako chlapci sme si ho vždy zo srandy doberali: „Tomáš, prdni!“

A on sa vždy usmial a povedal: „Není páry.“ 
..... 
Zvyšok príbehu si môžete dočítať v knihe Gešajovské poviedky.